Keď milujete tak nie je čo riešiť

Autor: Monika Geršiová | 29.7.2016 o 1:49 | (upravené 29.7.2016 o 2:00) Karma článku: 3,94 | Prečítané:  640x

Nie som veľmi kompatibilná na to aby som vylievala svoje súkromné príbehy na verejnosti cez hocijaké sociálne či internetové siete. kedysi som si tu písala blog mojich "básní" a som si povedala, že som  ich niekam zavesila

a nemôžem o 20 rokov si povedať, že som nič neurobila preto aby som bola "slávna" a vydávala desiatky kníh a bola čítaná celým národom. samozrejme, že som vedela že to tak nebude ale pre svoj sebaklam som to robila. a po rokoch som sa rozhodla sem napísať. rozhodla som sa preto lebo si stále viac uvedomujem život a prežila som toho o trochu viac. tento príbeh bude o odchode veľmi dôležitej osoby z môjho života. aj napriek tomu, že som žena tak som nikdy nebola precitlivelá a jemná dievčina, ktorá by plakala a bola tá ublížená. Avšak teraz sa Vám musím priznať, že ako zomrela moja krstná mama tak plačem častejšie ako doteraz v živote a naozaj neviem prečo. vlastne teraz už viem ale trvalo mi to tri mesiace intenzívneho premýšľania a plakania. nebolo to úplne také jednoduché.

To čo Vám chcem všetkým, ktorí si toto prečítate, povedať je to aby ste si vážili každého koho máte vo svojom živote.

to je jednoducho vec, ktorá Vás bude prenasledovať, pretože si vždy nejakým časom uvedomíte, že to mohlo byť inak, mohli ste sa správať inak ale naozaj niekedy už môže byť neskoro.niekedy si to uvedomíte po nejakom čase, niekedy až keď ten dotyčný tu už nebude, niekedy až na starobu (nechcem písať, že na smrteľnej posteli). jednoducho nič nie je horšie ako si spomenúť na to, že ste boli na niekoho zlí, kto tu už možno nie je. poviete si, že v tej chvíli to vaše správanie bolo také aké ste to vtedy chceli a cítili ale otázka toho či ste mysleli aj na city toho druhého Vás väčšinou nenapadne.....teda mňa nie. začnem písať už konkrétne.....ide o mňa. ide o mňa a o to ako veľmi mi chýba moja krstná mama. kým žila tak som si párkrát povedala, že nemusím ju ísť navštíviť teraz šak pôjdem o mesiac, nezoberiem od nej buchty lebo mi nechutia, nejdem ku nej lebo sa mi nechce odmietať všetky tie veci, nie nejdem lebo nechcem tú sukňu a ona mi ju zas bude nútiť, mami poď so mnou lebo sa mi s ňou nechce baviť samej, mami poď so mnou lebo nerozumiem poriadne tej jej maďarčine (som polovičná maďarka, aj kvôli tomu už niektorí asi prestane čítať)........vždy som našla niečo prečo som ku nej cez víkend keď so prišla domov na návštevu nešla.avšak, čím som bola staršia tak som si viac a viac uvedomovala aká je a čo pre mňa robila celý môj život. viete, pred tromi mesiacmi mi zazvonil ráno telefón a povedali mi, že moja krstná mama zomrela.........rozpadla som sa ako skladačka z lega. sadla som na posteľ a začala plakať. prezliekla som sa do čiernych šiat a šla som do práce. zvládla som asi dve hodiny nevyroniť ani slzu ale potom to so mnou išlo dolu vodou, snažila som sa byť za tú drsnú a zvládať to a otázky prečo som v čiernom či prečo som taká červená či uplakaná som sa snažila zvládať s ľahkosťou a maximálne jednoducho som sa snažila vysloviť vetu, že mi zomrela krstná mama. Ja som si až dovtedy myslela, že je to zvládnuteľné a smrť je tak bežná, že oznámiť, že Vám niekto zomrel je celkom jednoduché lebo to je bežné.....nie je to tak, bolí to a je to ťažké si to pripustiť a nechcete aby to tak bolo a chcete to inak a zrazu už len slzy sa Vám kotúľajú dole tvárou, teda mne, pardon, že stále zovšeobecňujem. a potom to prišlo, myslela som iba na ňu, ako je možné, že takto zomrela a na čo zomrela? pitva čo ukázala? prečo takto rýchlo? šak bola v nemocnici iba jeden deň? veď nikdy doteraz jej nič nebolo?........tak veľa otázok som mala. posadila som sa na sedadlo vo vlaku a spustila som kontinuálny plač. dve hodiny som plakala, znervózňovala som asi všetkých v kupéčku ale nikoho tak veľmi, že by sa chcel na mňa sťažovať. no povedala som si, že sa vyplačem a doma budem za tú silnú, ktorá všetko zariadi a plakať môže mamka nie ja.

prišiel pohreb a ja som nevedela prestať plakať, vyfajčila som za domom smútku asi 15 cigariet pokým sa nezačal pohreb, nevedela som to jednoducho zvládnuť len tak....jednoducho ako bežnú súčasť života sa to nedá zvládnuť, teda ja si myslím, že je to kravina. keď niekoho máte skutočne radi, tak jeho strata nikdy nie je bežná súčasť života.........je to bolesť. naozajstná bolesť....kombinácia emocionálnej a fyzickej bolesti. po pohrebe som si dala 3 poldeci tvrdého alkoholu a zaspala.

od toho dňa stále neviem prestať plakať, potajomky plačem večer doma....pri varení, upratovaní, zaspávaní... keď som s priateľom tak plačem v sprche nech ma nepočuje, keď ma to chytí niekde v práci či v spoločnosti tak utečie na toaletu. Jednoducho ma to bolí. bolí ma jej odchod, jej neprítomnosť, jej nevôňa, jej nehlas, jej nepohľad, jej nevarenie, jej nepečenie, jej nešitie......bolí ma všetko čo už nerobí lebo tu už nie je.

a vyčítam si všetko čo som nevedela prijať a vážiť si kým tu bola. som sklamaná zo seba, že som bola taká zlá, nevďačná, rozmaznaná a prieberčivá a pritom keby nebolo jej tak by som v detstve nemala ani len čižmy a zimný kabát. ako som bola stále staršia tak som bola viac nevďačnejšia až kým som neprišla na VŠ a nedostala facky od Bratislavy. Ale aj napriek tomu, že som si to všetko uvedomila som jej to nevedela povedať.

dala by som teraz všetko za to aby som jej mohla za všetko poďakovať a povedať jej, že to ako sa o mňa starala jej nikdy nezabudnem a moje deti naučím to isté čo ona učila mňa. v jej dome nachádzam neskutočný pokoj a dúfam, že vie že to všetko čo urobila bolo pre mňa viac ako čo urobil hocikto iný doteraz.

prestaňme sa hanbiť za seba, prestaňme sa báť ďakovať a hovoriť prepáč, prestaňme sa báť si priznať chybu, prestaňme byť príliš hrdí na pokánie......prestaňme s tým!!!!! prestaňme byť neľuďmi. povedzme si navzájom čo cítime kým nie je neskoro a jednoducho buďme ľudskí

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Exministerska Schmögnerová: Nie som spokojná so Smerom

Korupcia a klientelizmus odčerpávajú značné zdroje, ale to nie je taká suma, ktorá by dokázala zmeniť zdravotníctvo a školstvo, tvrdí Brigita Schmögnerová.

KOMENTÁRE

Viete, čo je oveľa väčší problém ako utečenci?

Orbánova vlada sa pýta desivé otázky, no dáva ešte desivejšie odpovede.

SVET

Rusko o zostrelenom lietadle klamalo. Dôkazy si vymysleli

Pred dvoma rokmi ukázali zábery dokazujúce vinu Ukrajiny.


Už ste čítali?